Momentálne najväčšia slovenská metalová kapela RUST2DUST zažíva rok v znamení testovania vlastných schopností. Skupina s najlepším know-how na Slovensku má za sebou úspešné EP a dôležité investície v podobe dvoch videoklipov a koncertov, na ktorých predskakovali (a vraj aj prehlušili) LAMB OF GOD. To samo o sebe pravdaže nič neznamená. Skutočný test trvácnosti a kvality prichádza až teraz s úplne čerstvým albumom „Daymare“. Zatiaľ je isté akurát to, že pri ňom určite nekončí skvelá forma kapely vo vymýšľaní zlých názvov.

V poradí ďalším testom vlastných schopností bol veľkolepo naplánovaný koncert v bratislavskom MMC a test žiaľ nedopadol až tak suverénne, ako sme boli doteraz zvyknutí.

O kapele SATISFUCKTION som pravdepodobne naposledy počul v čase, keď sa RUST2DUST volali ešte CANIS LUPUS, Slovenská televízia pravidelne vysielala reláciu „Ako ďalej, pán premiér“ a Michal Gučík bol známym slovenským hercom. Typický československý crossover z 90. rokov by sa už možno o takomto čase aj nadýchol k svojmu znovuzrodeniu v podobe retro vlny, keby neprežíval v plnej „sile“ celých tých takmer 20 rokov v podobe neustále sa rodiacich nových a zlých (najmä českých) kapiel. Spýtajte sa Straya.

SATISFUCKTION síce nepatria medzi zlé kapely, no v súčasnosti nie príliš pohostinný a atraktívny žáner ich nepúšťa príliš ďaleko a priazeň si nezískava ani medzi širším obecenstvom. „Myslel som si, že tento polkruh máme len v Čechách, ale mýlil som sa. Vidno, že sme boli dlhé roky spojení,“ poznamenal frontman na adresu mdlého publika stojaceho čo najďalej od pódia, no v MMC bolo málo ľudí, ktorí nad takouto poslednou zúfalou výzvou nepokrčili ramenami.

Možno aj samotní RUST2DUST tesne pred koncertom nervózne tušili, že si tentoraz naložili na plecia priveľa a hoci od začiatku ponúkli redšiemu publiku dostatok sebavedomých gest, celý koncert bol maximálne polovičný. Výborný nápad so sekundujúcim „backing“ spevákom na kraji pódia zatienili nedostatky v ladení toho hlavného a úprimné nasadenie a energiu kapely zmietol z pódia zvuk, ktorý bol hlboko pod možnosťami luxusnej pódiovej aparatúry a tradíciou klubu MMC. Nepochopiteľné bolo aj nasvietenie pódia sústredené viac na prázdne bicie hlavnej kapely MNEMIC než na urputne bojujúcich muzikantov pred nimi. Bratislavčania si tak nechtiac medzi seba a publikum postavili pomyselnú bariéru, ktorá bránila dokonalému prenosu. 

Čerešnička koncertu RUST2DUST v podobe videoprojekcie krívala na slovenské neduhy. Ak sa už nedali zamaskovať názvy .mpg súborov, ktoré pravidelne vyskakovali v ľavom hornom rohu plátna, kapela ich mohla aspoň rafinovanejšie premenovať, aby z takého KRST.mpg nebolo jasné, čo bude nasledovať ešte predtým, než to Tomáš Buroň slávnostne oznámil. Zachránili to aspoň dva klipy v "lip-sync" prevedení, pričom taký Martin Ondrejička vďaka typickým pohybom svoju zdvojenú úlohu zvládol priam až s "motion-capture" efektom.

Samotný krst albumu „Daymare“ prebehol mimoriadne formálne. Prizvaný dánsky producent Tue Medsen prišiel, keď započul svoje meno, hoci mohol ešte chvíľu počkať, vylial na album trochu alkoholickej tekutiny a behom minúty opäť zmizol v zákulisí. Ani bú, ani mú.

Slabinou RUST2DUST je aj absencia poriadneho hitu, najpriek nadpriemernému zvyšku produkcie. Skrátka čohosi takého, ako keď zažijete slabší koncert KORN či MACHINE HEAD, no napriek tomu vydržíte v prvých radoch a užijete si vytúžený „Freak On A Leash“ či „Davidian“. Kapela sa to snažila odsuplovať coververziou „Rebel Yell“, no ak niekto čakal trochu vlastného rukopisu v podobe aspoň tu a tam dolámaného riffu, zostal sklamaný.

Dáni MNEMIC sa pred riedko zaplnený klub postavili v mimoriadne pomenenej zostave. Z tej prapôvodnej zostal len gitarista Mircea Gabriel Eftemie, aktuálny spevák Guillaume Bideau so skupinou naspieval posledné dva albumy a ostatní traja členovia sú v MNEMIC len dva mesiace. Možno aj preto najviac žila polovica pódia so skúseným Eftemieom, ktorý s novým účesom pripomína herca Chrisa Kleina v úlohe futbalového kapitána z Prci, prci, prcičky.

Zazneli všetky dôležité skladby: „Liquid“ a „Ghost“ z debutového albumu, „Meaningless“ z „Passenger“ alebo najzásadnejšie hitovky „Door 2.12“ a záverečná „Deathbox“ z najlepšieho albumu MNEMIC, „The Audio Injected Soul“ z roku 2004. Bol to oveľa menší rozdiel, než na aký sme boli doteraz u slovenských kapiel zvyknutí, no aj tak stále platí, že až MNEMIC v ten večer ukázali, ako sa robí veľká šou na veľkom pódiu. Ale aj to je na taký krátky čas (od vzniku nemilosrdne súdenej slovenskej jednotky) celkom fér, čo poviete?

Argumenty v neprospech hostiteľov večera z RUST2DUST neznamenajú pre kapelu žiadny odpis. Naďalej platí, že po všetkých pokusoch o svetovú produkciu tu máme konečne chlapcov, ktorí nestrácajú čas výhovorkami a miesto toho na sebe usilovne makajú aj napriek tomu, že prvá cena za najlepšiu metalovú kapelu na Slovensku im nikdy nevynesie ani veľa peňazí, ani bohvieaké davy vďačných a bezpodmienečných fanúšikov. Možno raz vznikne banda bez špičkovej produkcie, zato s cisternou charizmy a nápadmi, z ktorých sa všetci poserieme, no dovtedy budem rád bez väčších protestov kývať hlavou na (opäť nesmiesne rafinovane nazvanú) „Hate“.

Text: V-dur, Dudri
Foto: Dudri